Orientálny tanec (tanec Blízkeho a Stredného Východu, v arabčine "Raqs sharki", u nás známy pod pojmom brušný tanec) je tanečný štýl vytvorený v 1. polovici 20. storočia v Egypte z pohybov a prvkov tradičných tancov najmä z oblastí severnej Afriky (Egypt, Tunisko, Maroko), Malej Ázie a krajín Perzského zálivu. Má veľa spoločného s cigánskymi tancami a flamencom. Silný vplyv naň mal aj tradičný indický tanec.
O tomto štýle tanca koluje veľa nepravdivých mýtov, ktoré ho poväčšine znevažujú. Hovorí sa o tom, že vznikol v orientálnych háremoch a je určený na zvádzanie mužov. Nie je to pravda.
Pohyby ktoré sú základom pre brušný tanec aký poznáme dnes vychádzajú najmä z folklórnych tancov kmeňov Arabov (zemepisná oblasť Egypt, Saudská Arábia a ostatné krajiny Perzského zálivu), Berberov (zemepisná oblasť dnešného Maroka, Alžírska a Tuniska) a iných afrických národov. Od dávnych čias ich kmeňové tance boli založené na pohyboch panvovej oblasti, brucha a bokov (známy je napr. tanec rodičiek, ktorý sa praktizuje do dnešnej doby v týchto, ale aj iných kmeňoch).
Mýtus, že tento tanec je určený na zvádzanie mužov je nepravdivý už len z toho dôvodu, že vyššie spomínané (a iné orientálne) komunity dodržujú prísne pravidlá spolužitia. Tradične je ženská časť domu (stanu) striktne oddelená od mužskej časti, žena nesmie vstúpiť do mužskej časti a naopak. Ženy vždy tancovali a tancujú vo svojej časti obydlia. Ich tance nie sú určené mužskému pohľadu. V niektorých prípadoch ženy tancujú práve vtedy, keď sú muži preč z tábora, či osady.
Ako sa vyvíjal tanečný štýl ktorý sa tancuje v súčasnosti na celom svete a nazýva sa orientálny/brušný tanec?
V priebehu 19. storočia, od obdobia romantizmu, Európa začala prejavovať všeobecný záujem o krajiny Orientu. Vďaka anglickej a francúzskej okupácii Severnej Afriky mohli Európania bezpečne cestovať do tohto regiónu a obdivovať pre nich dovtedy neznáme exotické krajiny a kultúru. Jednou zo zaujímavostí, ktorú tam objavili, a ktorá vzbudila obrovský záujem európskych turistov, boli okrem egyptských pyramíd práve exotická hudba a tance miestnych žien.
Boli to práve Francúzi, ktorí nazvali tance ktoré videli "danse du ventre" - tanec brucha. Tak ako bolo spomínané na začiatku tohto článku, dovtedy ženy tancovali len doma, prípadne maximálne v rámci miestnych dedinských slávností. Egypťania veľmi rýchlo prišli na to, že tanec, a to tanec pre zvedavých turistov (a čo je podstatné - bohatých), by mohol byť vynikajúcim zdrojom príjmu pre ich chudobnú, okupovanú krajinu. Za týmto účelom boli zakladané začiatkom 20. rokov 20. stor. v Káhire a Bejrúte prvé nočné kluby, ktoré poskytovali ako hlavú atrakciu hudobno-tanečné vystúpenia pre Európanov.
Na západe sa tanec tohto typu objavil 1.krát na Svetovej výstave v Chicagu v r. 1893, kde vystúpila tanečná skupina Middle East Dance pod vedením tanečnice marockého pôvodu s umeleckým menom Little Egypt. Spôsobila obrovský rozruch. Američania nazvali tento tanec podobne ako Francúzi - "bellydance", čiže brušný tanec.
Začiatkom 30tych rokov 20. storočia zaznamenáva veľký rozvoj zvukový film. Hollywood produkuje veľké množstvo filmov a populárna tematika Orientu sa dostáva aj na strieborné plátno. Tu treba zdôrazniť jednu dôležitú skutočnosť - hollywoodski filmoví producenti vymysleli pre herečky, ktoré hrali vo filmoch tanečnice (pozn. v týchto filmoch sa ešte nejednalo o orientálny tanec!!!!) atraktívny kostým - zdobené ligotavé bolerko alebo podprsenku a zdobený pás na boky s rozviatou dlhou sukňou a kvôli príťažlivosti - holé bruško, podľa možnosti ozdobené kameňom či inou trblietkou. Tento hollywoodsky "fantasy" imidž orientálnej tanečnice neskôr prevzali aj egyptské tanečnice, ktoré dovtedy tancovali zahalené v tradičnom odeve. Z egyptského tanca sa tým definitívne stalo predvádzacie tanečné umenie.
V období 30tych - 40tych rokov, podobne ako v Hollywoode, vznikali arabské filmové štúdiá aj v Káhire (Egypt) a Bejrúte (Libanon), ktoré vo veľkom produkovali slávne muzikály známe v arabských krajinách. Podľa amerického filmového vzoru, v žiadnom z nich nemohla chýbať tanečná scéna. Po boku miláčika ženských sŕdc Farida al-Atracha v nich nemohli chýbať tanečné hviezdy ako Samia Gamal, či Tahia Carioca. V Libanone bola najvýznamnejšou hviezdou tanečnica Nadia Gamal. Práve prostredníctvom nich sa tvoril a vyvíjal klasický egyptský tanec (raqs sharki). V niekoľkých slávnych muzikáloch 50tych rokov hral aj vynikajúci egyptský folklórny tanečník Mahmoud Reda so svojou tanečnou partnerkou Faridou Fahmy.
Hudba, ktorá doprevádzala tanečnice vo filmoch podľa západného vzoru tiež prešla určitým vývojom - je orchestrálna, s dramatickým nádychom. Väčšinu hudby do filmov tvoril skladateľ Mohammed Abdel Wahab.
Hviezdy egyptského strieborného plátna sú dodnes súčasťou arabského kultúrneho dedičstva.
Na rozdiel od Libanonu, kde vypukla onedlho občianska vojna, v Egypte 60.-70. rokov vrcholí "Zlatá éra" orientálneho tanca. Je spojená s nablýskanými 5 hviezdičkovými klubmi v Káhire, ktorých vlastníkmi boli poväčšine arabskí ropní magnáti zo susedných krajín Perzského zálivu. Vystupovali v nich slávne tanečnice - Soheir Zaki, Nagwa Fouad, Lucy, Nadia Hamdi, Fifi Abdo a iné. Svojou tanečnou tvorbou a interpretáciou hudby určovali ďalší vývoj egyptského tanca - raqs sharki. Boli považované za národné umelkyne, zarábali závratne vysoké sumy. Tieto tanečnice mali vlastný orchester, ktorý ich doprevádzal pri tanci hudbou, ktorú zložili priamo pre ne známi egyptskí hudobní skladatelia.
Začiatkom 90tych rokov sa podmienky pre tanec v Egypte značne zhoršili. Jednak dedičia vlastníkov bohatých klubov neprejavovali záujem tieto podniky ďalej udržovať a na druhej strane nastala aj zmena politickej situácie. Silneli vplyvy moslimských fundamentalistov, ktorí sa snažili opäť presadiť zahaľovanie žien na verejnosti do tradičného odevu a zamedziť prejavom "vplyvu západných kultúr" a to prostredníctvom osvedčených metód podplácania a násilia. Vystúpenia tanečníc na verejných a súkromných podujatiach sa bežne končili násilným vpádom extrémistických skupín.
Dôsledkom bolo, že egyptské tanečnice strácali klientelu, pracovné príležitosti, nehovoriac o tom že ich fyzická bezpečnosť počas vystúpenia bola ohrozená. Väčšina z nich prestala úplne vystupovať a tie ktoré zostali, sa mohli pohnúť z domu len ak so skupinou bodyguardov.
V Egypte začalo pôsobiť a vystupovať stále viac tanečníc - cudziniek, ktoré neboli vystavené vyššie uvedeným nepríjemnostiam.
V súčasnosti sa tanečné podmienky v Egypte pomaly zlepšujú. Aj Libanon po skončení vojny opäť buduje kultúrno - tanečnú scénu.
Približne v polovici 20. storočia sa orientálny tanec začal šíriť z Egypta do západného sveta - do Ameriky a odtial do Európy. V Amerike mal orientálny tanec (bellydance) vlastný vývoj, o ktorom si napíšeme inokedy.
Použitá literatúra a zdroje informácií:
Pina Coluccia, Anette Paffrath, Jean Putz: Umění břišního tance. Vyd. Rybka Publishers, Praha, r.2005 1. vyd.